Tri hosťovské choreografie vytvorené pre súbor Divadla Štúdio tanca. Po úspešnej inscenácii 3x20 odpremiérovanej 20. apríla 2018, ktorú vytvorili výlučne mužskí choreografi, tri ženy reagujú na výsostne aktuálne témy a vlastným temperamentom a inšpiráciami preverujú fyzickú a výrazovú adaptabilitu členov súboru. Naliehavá a vizuálne pôsobivá trojvýpoveď o spoločenskej zodpovednosti, zvyškoch ľudskosti uprostred politického marazmu či robotických vylepšení a na záver pohľad človeka do tej najväčšej diaľky, do vesmíru, ktorého človek je len drobná častica, súčasť celku.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Katarína Cvečková, Jitka Pavlišová, Barbora Uríková, Marek Godovič, Michaela Pašteková
Katarína
Na tomto diele je významné otváranie spoločenských tém a to dokonca aj keď sa na inscenáciu pozeráme ako na celok. Hoci choreografie obstoja veľmi dobre aj samostatne, dramaturgicky medzi nimi existuje jasné prepojenie. Prvá časť, ktorá narábala s robotickými vysávačmi naznačila tému technologickej hrozby, otázku toho, čo po nás na planéte zostane. Zároveň sa vkusne pohrávala s folklórnymi prvkami, ktoré odkazovali k fenoménu hejslováctva a ten sa netýka len banskobystrického kraja, ale cítime ho celospoločensky. Nebolo to explicitne, ale cez jemnú prácu s folklórnymi motívmi v tanci a nasadzovaním masky, ktorú si podávali, vznikal akýsi univerzálny hrdina.
V druhej časti bola už priamo pozornosť nasmerovaná na konkrétny „čin“, ktorý sa stal. Ale spracovanie tejto tragickej udalosti a jej následkov nebolo plagátové, ako sa to prejavilo v iných inscenáciách (napríklad Antigona v Činohre SND, kde na záver antické postavy prinášajú priamu citáciu fotky obetí Martiny a Jána). Nešlo teda o prvoplánové vydieranie diváka. Zrejme aj vďaka tomu publikum prijalo energiu a výzvu zapojiť sa do akcie, v ktorej spolu s tanečníkmi vybiehajú na javisko a sú v rámci „hravého princípu“ vzápätí zastrelení. Čím sa podarilo reflektovať aj univerzálnejšie na náladu prítomnú v spoločnosti, to, že ideme proti niečomu, vrháme sa proti vlne, lebo je tá potreba, ako keď chodíme na protesty. No na konci všetci padneme. A všetko to spôsobil „Čin“.
Tretia časť nás posúva do akejsi budúcnosti, utopickej vízie budúcej spoločnosti. Kde sa všetci snažia o koexistenciu v rámci celku, ale zostávajú izolovaný na ostrovčekoch samoty. Plynie z toho melancholická až depresívna nálada a dojem, že budúca spoločnosť sa síce snaží hľadať spôsob, ako existovať v univerze, ale aj tak hrozí, že zostaneme osamelí.
Táto inscenácia teda jednoznačne hovorí o tom, ako vyzerá spoločnosť, ako bude alebo by mohla vyzerať. Choreografky sa chopili témy veľmi konkrétne a odvážne.
Vyzdvihla by som prácu s interakciou v druhej časti, ktorá bola veľmi citlivo vystavaná, naznačená už počas pauzy, v bufete – rozdávaním kešu. Veľmi vtipne a neodolateľne ich rozdával tanečník Tibor Trulík, a zároveň skvelo na to nadviazali práve v scéne, kedy tanečníci vťahovali obecenstvo do hracieho priestoru. Trulík mieril pochopiteľne aj k tým, ktorý si od neho kešu zobrali a narážal tak na dlhy, ktoré sú v politike bežné. Keď zoberieš úplatok, prídeš k nejakému kešu, musíš očakávať, že príde zúčtovanie.
Oproti mnohým inscenáciám, v ktorých sú tieto aktuálne témy veľmi naivne, zjednodušene ukázané, tu oceňujem hravosť, s ktorou k tomu pristúpili.
Rovnako bola pre mňa prekvapením úroveň súboru a to, ako sa vedeli vysporiadať aj s odlišnou prácou choreografiek i nutnosťou hereckého, civilného prejavu, výrazu. Boli veľmi presvedčiví.
Jitka
Začínalo to ze země, točením, hemžením, do čehož zasahují vysavače, a kde tvůrci pracovali se specifickým pohybem, poté se inscenace přesouvá do čistě politicko-společenského rámce, toho teď a tady velmi aktuálního, a nakonec se ocitáme v jakémsi posthuman univerzu, v němž se pracuje s vizemi a možnostmi nějaké nové galaxie. Sjednocujícím aspektem pro všechny tři části je princip vymezování prostoru. Ať je to v politických, společenských aspektech, nebo nekonečností prostoru. K tomuto tématu silně odkazovalo i scénografické uchopení onoho vymezení prostoru, zasahování mezi diváky, navracení linií a konečně ona rozpínavost a otevřenost v poslední části. Způsob, jak se pohybovali, jak byli unifikovaní kostýmem, a jak se zde ztrácela individualita člověka, bylo pro mě něčím velmi existenciálním, co notabene probíhalo v nějakém posthuman světě.
První choreografie je postavená na dřepu, což je trošičku neobvyklé, zapojuje prvky akrobatické gymnastiky, ty tanečníky vymršťují ze země a ti pak znovu na zem padají. Martina Hajdyla Lacová intenzivně pracovala i s momenty zastavení, kde se nic neděje, jakýmsi ustrnutím v obrazu, a tím mi to připadalo unikátní od ostatních částí (i představení), které jsme viděli. Hlavně to, co to ponouklo významově, ale i pohybově.
A v druhé zase způsob, jak se zapojila divadelnost, která je občas přepjatá u tanečních děl, ale tady bylo vše sice relativně explicitní, ale ne popisné.
Tyto dva aspekty mě příjemně překvapily. A ještě preciznost v práci s gestem, například při obraze mlácení do stolu, nebo též to, jak byly samotné akce pohybově často nebezpečné. Timing v těchto okamžicích byl prostě skvělý.
Barbora
Rovnako som videla isté súvislosti medzi jednotlivými časťami. Ten začiatok, tým že bol zemitý, prízemný, tanečníci sa nachádzali akoby v kruhu, bol to ich rituálny zrod. A z neho tiež vyšli vysávače, ktoré tanečníci zapínali. Postupne sa dostávali v pohybe vyššie a vyššie, až keď sa postavili úplne tak z priestoru odišli a zostali po nich len vysávače prisaté k podlahe. Ako keď dospeješ a zrazu odídeš zo svojho detstva. Zároveň to bolo niečo, čo nechávajú po sebe, svoje výtvory, niečo technické, pôsobili ako také ufá, ktoré vyrábame ako ľudstvo s víziou budúcnosti.
Druhá časť sa spájala viac s tu a teraz, spoločenskou udalosťou, ktorá je veľmi aktuálna. Bol to aj prechod zo všeobecnosti k niečomu konkrétnejšiemu, čo človek, naša spoločnosť, v súčasnosti zažíva.
Tretia sa dostáva vyššie, až k akejsi relaxačnej úrovni. Vesmír, pohľad zhora, zvrchu. Ostávame len malou bodkou v tom všetkom, došlo k zrelativizovaniu významu ľudských drám. Chodením do kruhu sa podčiarkovalo to, že sme súčasťou vyššieho systému, vesmíru, sme jeho časticami.
Marek
Ja som vnímal hlavne skupinovosť. Videl som komunitu, v tej prvej časti napríklad detí, ktoré sa hrajú, sú v drepe, to je niečo detinské ale zároveň výbojné, a spomínam, že choreografka v rozhovore o drepe hovorila, že je pre ňu drep nejakým vypnutím, relaxačná pozícia, no skvelý bol spôsob, ako ho uchopila.
Pri druhej choreografii som si spomenul na inú choreografiu DŠT Jadro, v ktorej tiež pracovali s princípom vyčlenenia jedinca zo skupiny. Aj tu išlo o pocit vyradenia, čiže skupina proti jednotlivcovi a narušenie vzájomnej dôvery, narastanie strachu.
Dôvera v skupinu sa však v tretej časti, možno je v podobe utópie, ale je späť. Je tam znovu obraz nejakej komunity, možno budúcej, inej.
Michaela
Prvá časť: Práca s priestorom, vymedzovanie, ohraničovanie. Vysávače prinášali prvok náhody, narušenia, nebolo možné predpokladať, kade sa bude tanečník pohybovať, takže bolo zaujímavé sledovať, do akej miery vysávač narúša choreografiu, či je prekážkou alebo partnerom.
V druhej časti: Vymedzovanie priestoru sa dialo prostredníctvom policajnej pásky, ktorá stanovuje, kde je povolené sa hýbať. Ale zaujímavé bolo z priestorového hľadiska aj to, že choreografia Čin začínala ešte v bufete, kde ponúkali kešu (ako vtipnú narážku na „dobu kešu“, ako charakterizovali kúpu nehnuteľností hotovosťou v igelitkách istí politici), takže to znamenalo aj prekročenie hraníc bežného hracieho priestoru. Táto choreografia bola zároveň oproti ostatným teatrálnejšia, bola emočne rozpínavá. Začiatok bol veľmi dynamický, akčný. No zároveň to vyvažovali okamihy zastavenia, čiže teatrálnosť neprevážila.
Tretia časť bola ezoterickejšia, menej naliehavá, ale práve tým po apelatívnosti a napätí, veľkej dynamike a pocite ohrozenia, ktorý mohol divák v druhej časti cítiť, znovu priniesla trochu upokojenia, meditácie.
Možnou nevýhodou však bolo to, že si meditatívnosť vyžaduje od diváka koncentráciu a divák tak nutne skúmal svoje limity sústredenia.
Aj tu sa pracovalo s rozšírením priestoru, prostredníctvom projekcie sa hrací priestor spájal s priestorom vesmíru.
Čiže začíname v podrepe a končíme vo vesmírnych, nadpozemských svetoch. Predpokladám, že ten oblúk nebol celkom takto vopred zamýšľaný, ale vcelku samotná skladba dramaturgicky zafungovala.
Zaujímavé je, že sa choreografkám podarilo dosiahnuť to, že hoci v jednotlivých častiach tancovali takmer stále tí istí tanečníci, pôsobili vždy inak. Mala som dojem, že s každou choreografiou sa pozerám na inú tanečnú skupinu.
